Pamätám si to ráno, akoby to bolo včera. Bola sychravá jeseň, presne ten typ počasia, kedy sa bežnému človeku nechce vystrčiť nos spod periny, no pre nás rybárov je to ten najkrajší čas. Sedeli sme s otcom, Danom, pri našom obľúbenom jazere. Hmla sa váľala nad hladinou tak nízko, že sme sotva videli na druhý breh, a jediné, čo prerušovalo to posvätné ticho, bolo syčanie horúceho čaju, ktorý otec nalieval z tej svojej ošúchanej zelenej termosky.
Pozeral som sa na neho. Na jeho ruky, v ktorých držal udicu s takou istotou a pokojom, aký sa nedá naučiť z kníh. Otec tam len tak sedel, bez slova, a pritom akoby viedol so zátokou ten najhlbší rozhovor. Vtedy mi to došlo. Uvedomil som si, že vedľa mňa sedí chodiaca encyklopédia. Človek, ktorý nečíta o prírode na internete, ale ktorý ju žije. Dano, môj otec, má v hlave mapy lesných chodníčkov, kalendár úlovkov a inštinkt lovca, ktorý sa brúsil desiatky rokov.
„Oci,“ povedal som mu vtedy potichu, aby som nevyplašil ryby, „vieš, že je strašná škoda, že všetky tie tvoje príbehy, triky a skúsenosti ostanú len tu, medzi nami dvoma?“
Otec sa len pousmial, potiahol si z cigarety a s tým svojim typickým nadhľadom prehodil: „A komu by sa to chcelo počúvať, Noro? Dnes sú všetci na telefónoch, nikto už nemá trpezlivosť čakať, kým sa pohne plavák.“
A presne v tej sekunde, tam na tom mokrom drevenom móle, vznikol tento blog.
Povedal som mu, že sa mýli. Že tam vonku sú ľudia ako my. Ľudia, ktorí hľadajú únik z mesta, ktorí chcú vedieť, ako správne zakŕmiť, kedy ísť na postriežku, alebo len túžia po tom pocite, že v tom nie sú sami. Že rybárstvo a poľovníctvo nie je o zabíjaní času, ale o návrate k niečomu, čo sme ako ľudstvo takmer stratili.
Tento blog nie je dielom marketingovej agentúry. Je to dielo otca a syna. Ja, Norbert, som ten, kto ťuká do klávesnice, fotí naše výpravy a snaží sa preložiť otcovu „starú školu“ do jazyka dnešnej doby. A Dano? Dano je srdcom tohto projektu. On je ten rozum, tá rozvaha a garant toho, že čo tu napíšeme, má hlavu a pätu. Keď tu čítate recenziu na navijak alebo radu, ako stopovať zver, verte mi, že to nie je prepísaný leták od výrobcu. Je to niečo, čo prešlo otcovými rukami, čo sme spolu vyskúšali v blate, v daždi, v zime aj v horúčavách.
Sme tu pre vás, či už ste starí harcovníci, ktorí si chcú zaspomínať a porovnať skúsenosti, alebo mladí chalani, čo práve dostali svoj prvý rybársky lístok a nevedia, ako naviazať háčik. Chceli sme vytvoriť miesto, ktoré nebude pôsobiť strojene. Miesto, kde sa budete cítiť, akoby ste sedeli s nami pri tom jazere, popíjali čaj a čakali na ten magický moment záberu.
Naša stránka je o prepojení tradície s moderným svetom. Otec ma naučil úcte k prírode – že rybu alebo zver si treba vážiť, že les nie je smetisko a že najväčší úlovok je často ten pokoj v duši, ktorý si odnesiete domov. Ja sa zase snažím ukázať, že aj v dnešnej dobe technológií sa dá táto vášeň robiť moderne, zodpovedne a s radosťou.
Takže, vitajte v našej rodine. Vitajte na blogu, ktorý píše sám život a dve generácie chlapov, pre ktorých je príroda druhým domovom. Dúfam, že sa tu budete cítiť dobre, že tu nájdete inšpiráciu a že sa možno niekedy stretneme niekde tam vonku, pri vode alebo na okraji hory.
Lovu a rybám zdar!
Norbert (a Dano, ktorý práve kontroluje udice)
